Nákupy aj repatriácie: Honbu za zlatom ukončil koronavírus, prečo?

V čase, keď je všetko digitálne, rýchle a inteligentné, môže znieť čudne, že statický kus kovu by mohol stále zohrávať významnú peňažnú úlohu. Za posledné desaťročie kupujú krajiny nové rezervy a privádzajú zlato domov zo zámorských skladov do takej miery, akú sme v modernej ére nezažili. Pandémia ale tento trend ukončila. Čo to znamená?

Centrálne banky pridali do svojich rezerv v roku 2019 650 ton, čo je druhý najvyšší podiel za 50 rokov, po pridaní 656 ton v roku 2018. Pred finančnou krízou v rokoch 2007 - 2009 boli centrálne banky po desaťročia čistými predajcami zlata na celom svete. Najvýznamnejšie zlatu v ostatnom čase venuje pozornosť Čína, Rusko, Turecko, Kazachstan a Uzbekistan.

Rovnako sme boli svedkami aj veľkého úsilia centrálnych bánk o repatriáciu zlata z iných krajín, najmä zo skladov v New Yorku a Londýne. Venezuela začala repatriovať svoje zlato v roku 2011 a prepravila 160 ton z New Yorku. Tretina jej podielov zostala v Londýne, ale iba preto, že ich Bank of England nebude repatriovať odôvodnením, že neuznáva vládu v Caracase. Venezuelské zlato je teraz predmetom právneho nároku.

V rokoch 2012 až 2017 Nemecko repatriovalo väčšinu svojej obrovskej rezervy z Paríža a New Yorku do Frankfurtu. Podobne v roku 2014 nasledovalo Holandsko, po ktorom nasledovalo Rakúsko. Potom prišla na rad východná Európa. V roku 2018 Maďarsko oznámilo, že repatriuje takmer 3 tony zlata z Londýna, pričom výrazne zvýši svoje rezervy. Poľsko o rok neskôr repatriovalo 100 ton z Londýna, približne polovicu svojej národnej rezervy. Ďalšie bolo  Rumunsko, zatiaľ čo Slovensko a Srbsko len nahlas zvažovali presun zlata z Anglicka.

Záujem o zlato sa v prípade štátov spája s geopolitikou aj ekonomikou. Zároveň slúži ako značka národnej identity. Adam Glapinský, guvernér Národnej banky Poľska povedal, že „zlato symbolizuje silu krajiny“.

Zásoby zlata dávali zmysel pre mnoho krajín v rastúcej klíme populizmu. Je to tiež znak diverzifikácie krajín od dolára. Rusko, Čína, ale dokonca aj krajiny západnej Európy, chcú prelomiť americké dominantné postavenie vo finančnom systéme, pretože ho vnímajú ako páku vo všetkom od ekonomických sankcií po obchodné hrozby.

Po poslednej finančnej kríze sa mnohí obávali, že príde niečo ešte horšie. Keď minulý rok bývalý slovenský premiér Robert Fico vyzval parlament, aby prinútil centrálnu banku, aby repatriovala zlato z Londýna, tvrdil, že zámorské rezervy môžu byť v novej globálnej hospodárskej kríze ohrozené. Citoval mníchovský pakt z roku 1938 medzi Francúzskom, Britániou, Talianskom a Nemeckom, ktorý umožnil nemeckú inváziu do Československa a ako uviedol, „ťažko sa dá po Mníchove veriť aj najbližším spojencom“.

Krajiny môže tiež znepokojovať príklad venezuelského zlata, plus skutočnosť, že nemecké repatriované  tyče z USA sa zdajú byť odlišné od toho, než čo sa predpokladalo, že bolo uložené v trezore. Naznačuje to, že ich Federálny rezervný systém so zlatom obchodoval.

V digitálnej ére, keď je všetko rýchle a inteligentné, môže znieť čudne, že statický kus kovu by mohol mať stále významnú peňažnú úlohu. Centrálne banky upustili od zlatého štandardu v 70-tych rokoch minulého storočia, papierové meny sa už za zlato viac vymeniť nedali. Bolo to potrebné, pretože v medzinárodnom systéme bolo príliš veľa dolárov a príliš veľa krajín si uplatňovalo svoje právo na ich výmenu za americké zlaté rezervy. Po rozhodnutí, ktoré prijal prezident Nixon sa meny zmenili na fiat meny, čo znamená, že krajiny sa môžu slobodne rozhodnúť, koľko jej budú mať v obehu. Meny teraz nemajú hodnotu, pretože by boli kryté zlatom, ale preto, že štát, ktorý za nimi stojí, vyhlasuje, že hodnotu majú. Fiat peniaze boli považované za vynikajúce riešenie, vďaka údajnému vedeckému dohľadu nad menovou politikou zo strany centrálnych bankárov.

Nová honba za zlatom vyvoláva u ekonómov otázku, prečo sa to vlastne deje. Zdá sa, že mnohé krajiny hľadajú bezpečné útočisko v časoch, kedy sú úrokové sadzby veľmi nízke a centrálne banky tlačia veľké množstvo peňazí, aby stimulovali globálnu ekonomiku. Zlato má naďalej vnútornú hodnotu, a tak upokojuje krajiny, najmä ak sa obávajú inflácie a poklesu.

Dnes, keď pandémia posúva ekonomickú neistotu na úplne novú úroveň, stráca tento zlatý trend na sile. Prírastky zlatých pozícií centrálnych bánk a iných medzinárodných inštitúcií za posledné tri mesiace do januára 2020, čo je najnovší dostupný údaj, boli iba 67 ton, najmenej od augusta 2018.



V skutočnosti ale nejde o nič prekvapujúce. Kúpa drahých kovov na úrovni takmer sedemročného maxima, a po mesiaci kolísania cien smerom hore alebo dolu aj o 13 %, by asi nebola obozretným spôsobom na konsolidáciu hospodárskej a geopolitickej situácie. Musím počkať niekoľko mesiacov, kým uvidíme, ako pandémia ovplyvnila postoj centrálnych bánk k zlatu. K nákupom by ich mohlo  ešte presvedčiť, že cena zlata pôjde smerom hore. Nenechajte sa preto prekvapiť, ak sa táto honba za zlatom začne obnovovať. Je to dobrý ukazovateľ potenciálnych problémov v budúcnosti.

 

Zdroj :  openiazoch.zoznam.sk