Kde hrozí sporiteľom riziko straty vkladov?

Zvuk výstrelu z pištole sa v jednu noc rozmohol po okolí miesta, kde našli Antonia Bedina mŕtveho.

Antonio, 67 ročný Talian v dôchodku,  spáchal samovraždu. Trápili ho zdravotné a finančné problémy, keďže prišiel o úspory.

Minulý rok sa dostali štyri talianske banky do insolventnosti a nutne potrebovali kapitál. Na to doplatili najprv investori držiaci dlhopisy, potom vlastníci a v neposlednom rade aj samotní klienti, ktorých vklady prevyšujú poistenú výšku vkladu a podľa definície tejto metódy môže banka požiadať veriteľov (aj klientov) o zníženie pohľadávky (objemu vkladu) voči banke. Táto praktika sa nazýva „bail-in“.

Antonio bol jeden z tisícov sporiteľov, ktorí na to doplatili. Stratil všetko a potom sa zastrelil. Nebol ale jediný.

Ďalší dôchodca sa obesil vo svojom dome neďaleko Ríma po tom, čo prišiel o viac než 100 000 dolárov.

Ich príbehy sa dostali do novín po celej krajine. Vyvolali zlosť medzi obyvateľmi nad týmito praktikami bánk.
Banky sa tak, ako bolo spomenuté vyššie, rekapitalizujú, pričom na to doplácajú ako veritelia, tak bežní vkladatelia. Väčšina ľudí si myslí, že peniaze nimi vložené do banky sú ich vlastným aktívom.

No nie je to tak.

Hneď po tom, čo niekto vloží peniaze do banky, už to viac nie je jeho majetok. Odteraz patria peniaze banke. Čo vlastníme je sľub od banky, že nám to vráti. Je to nekrytý záväzok. Od držania hotovostných peňazí pod matracou to má dosť ďaleko. Peniaze vložené do banky z vás technicky robia veriteľa danej banky. Ak sa banka dostane do veľkých problémov, utrpíme aj my.

Na túto skutočnosť bohužiaľ prišli aj obyvatelia Cypru začiatkom roku 2013. Ľudia sa prebudili v jedno bežné sobotné ráno a ostali v šoku, keď zistili, že peniaze na účtoch boli použité na rekapitalizáciu bánk.

Nie je teda prekvapením, že veľa Talianov má už plné zuby a nechce čakať, kým sa stane to isté.

T. Durden strávil v Taliansku celé týždne mapujúc situáciu tamojšej bankovej krízy. Jeden prominentný právnik mu povedal, že väčšina Talianov bankám nedôveruje. Podstatnú časť svojich úspor držia doma v hotovosti. Navyše, začali vo veľkom nakupovať zlato.

Ako ďalej poznamenáva T. Durden, napriek tomu, že bol v Taliansku už niekoľkokrát, teraz si všimol niečo nové. Všade sú reklamy na zlato, podobné ako na obrázku nižšie.

Reflektuje to silný dopyt po zlate a na druhú stranu výraznú nedôveru voči bankám. Akoby sa už začal run na banky, ale v trochu spomalenom tempe. A to je posledná vec, čo by taliansky bankový systém potreboval. Ďalšiu stratu kapitálu.

Situácia sa iba zhoršuje.

Taliani sa metódy „bail-in“ obávajú právom. Tento strach ich vedie k výberu úspor, a držia hotovosť alebo nakupujú zlato. To ešte viac znižuje kapitál bánk, zvyšujúc šance, že budú musieť vykonať kroky na to, aby ostali solventné („bail-in“), čo na druhú stranu spôsobuje ešte väčšie výbery z účtov. Samo sa to nakopuje.

Je tak veľká pravdepodobnosť, že veľa nič-netušiacich Talianov príde o svoje vklady.

A myšlienka o ďalších dôchodcoch páchajúcich samovraždu kvôli úpadkom bánk má v Taliansku obrovský emocionálny vplyv. Niečo ako politický nitroglycerín.

Malo by to katalytický politický účinok.

Ak sa udeje to isté, čo na Cypre ešte pred referendom konajúcim sa koncom roka, je isté, že to dopadne neúspešne.

Je to nezávideniahodný problém, ktorému aktuálna pro-európska talianska vláda čelí. Buď môžu zachrániť banky využitím metódy „bail-in“, alebo nechajú celý tento domček z kariet padnúť. Obe možnosti prinesú politikom koniec kariéry.

Je ťažké predstaviť si, že frustrované talianske obyvateľstvo sa proti tomu v referende nepostaví a neodvráti od pro-európskej vlády.

Premiér Matteo Renzi vyhlásil, že v tom prípade odstúpi.

Ak sa tak stane, bude pravdepodobné, že protieurópska populistická strana Five Star Movement sa dostane k moci. Tá už sľúbila, že potom vyhlási ďalšie referendum. To by rozhodovalo o tom, či by malo Taliansko opustiť euro a vrátiť sa ku svojej starej menej, líre.

V prípade, že Taliansko, tretí najväčší člen Eurozóny, odíde, bude to mať podobný psychologický efekt, akoby v preplnenom divadle niekto zakričal, že horí. Hrozil by rýchly odchod ďalších krajín, ktoré by sa vrátili k svojim pôvodným menám.

To, čo drží Európsku úniu pokope, sú ekonomické väzby a integrácia. Spoločná mena tieto väzby stmeľuje. No bez eura sa obchodné vzťahy oslabia a celý systém sa roztriešti.

Pre Európsku úniu, najväčšiu ekonomiku na svete, by to bol smrtiaci úder. Pravdepodobným dôsledkom by bol krach globálneho akciového trhu, aký svet ešte nevidel.

Financial Times sa o tom vyjadril takto:

„Taliansky odchod z Eurozóny by spustil jej úplný úpadok vo veľmi krátkom čase. Pravdepodobne by to viedlo do najintenzívnejšieho ekonomického šoku v histórii, prekonávajúc bankrot banky Lehman Brothers v roku 2008 a krach akciového trhu v roku 1929.“

Vážnosť prichádzajúceho referenda v Taliansku je zrejmá. Jeho dôsledkom môže byť začatie konca Európskej únie.
Nie je prekvapením, že neslávne známy George Soros si plne uvedomuje, čo sa deje. Nedávno sa na margo Brexitu a udalostí v Taliansku takto vyjadril: „Katastrofický scenár, ktorého sa veľa ľudí bálo, dostáva reálne kontúry, pričom dezintegrácia EÚ je prakticky nezvratná.“

Jeho firma, Soros Fund Management, v poslednom období nakupovala aktíva napojené na zlato a zároveň otvárala obchody ťažiace z pádu akcií.

Z prichádzajúcej krízy zarobí veľké množstvo peňazí. A ako píše T. Durden, my by sme mali tiež. Práve preto strávil posledné týždne v Taliansku. Stav akciových a menových trhov je vážny.

Zdroj: Bloomberg, NYTimes