Čo ste možno nevedeli: Niečo pre obhajcov zlatého štandardu

Zlatý štandard je menový režim, v ktorom menová jednotka, základné peniaze bankového systému, sú v konečnom dôsledku založená na množstve zlata. Komoditné peniaze majú alternatívne nepeňažné použitie, napríklad vo výrobe. To znamená, že ich nedostatok je základným aspektom. Na rozdiel od fiat peňazí, ktoré možno natlačiť podľa uváženia centrálnej banky.

Keď peniaze predstavujú zlato, množstvo v obehu môže byť zvýšené len väčšou ťažbou zlata z baní a razením do formy peňazí. Tento proces, rozširovanie ponuky prostredníctvom stimulov poskytnutých cenovým mechanizmom, podriadi dodávku peňazí trhovým silám a nie politike diskrečnej tvorby, ako je to v prípade súčasného menového režimu. To ale znamená niekoľko pozoruhodných vlastností.

Možnosť cenovej inflácie, podobne ako v prípade súčasných štandardov, je veľmi obmedzená, pretože celkové množstvo peňazí v ekonomike je limitované množstvom zlata. Nemusí to byť striktne tak, keďže menové teórie, používajú bankový úver (a rýchlosť tvorby peňazí) na nápravu nedostatku komoditných peňazí. V takom prípade ide o voľné bankovníctvo podľa zlatého štandardu s čiastočnou rezervou, ktoré môže tento prísny harmonogram zásobovania trhu trochu zmierniť.

Menoví ekonómovia často hovoria o zlatom štandarde ako o „ukotvení“ cenovej úrovne. Áno, ceny sa môžu hýbať, aby sa prispôsobili krátkodobým zmenám v dodávkach zlata, alebo dopytu po peniazoch, ale v dlhších časových obdobiach je cenová úroveň hospodárstva úzko spätá s jej produkciou zlata. Keď je tento režim dôveryhodný, neistota – odrážajúca sa napríklad v úrokových sadzbách dlhodobých zmlúv o nominálnom dlhu - klesá.

Zlatým štandardom sú obmedzené intervenčné menové politiky, ktoré majú v úmysle znížiť úrokové sadzby s cieľom podporiť ekonomiku alebo zvýšiť zamestnanosť. Nie sú úplne vylúčené, ako to ukázali historické režimy zlatého štandardu, napríklad Bank of England v 19. Storočí využila svoju rezervu na oddelenie dodávka peňazí od zlata, podobne to neskôr urobil americký FED. Zlatý štandard však odstraňuje veľkú mieru voľnej úvahy súčasných tvorcov menovej politiky - a neistotu spolu so zmenami v správaní, ktoré s tým súvisia.

Lawrence White vo svojej knihe The Theory of Monetary Institutions opisuje vstupy a výstupy fungovania komoditného štandardu. Predstavuje intuíciu, ktorá stojí za neosobnými trhovými silami, ktoré v rámci komoditných štandardov nechávajú ponuku peňazí expandovať. Ide o cenové stimuly, ktoré vedú baníkov k tomu, aby získavali viac (menej) zlata podľa toho ako klesá či stúpa kúpna sila zlata z hľadiska iných tovarov. Podľa toho nakoľko ho ekonomika vyžaduje. Rôzne scenáre posunu kriviek ponuky a dopytu umožňuje Whiteovi demonštrovať (a historicky ilustrovať), ako zlatý štandard funguje teoreticky a ako fungoval v 19. storočí. Jeho flexibilita a skutočnosť, že peňažná zásoba je poskytovaná trhovo testovanými cenovými stimulmi, patria medzi hlavné prínosy publikácie.

Druhou literatúrou venujúcou sa tejto oblasti je omnoho viac empirická. Skúma, ako zlatý štandard fungoval v praxi podľa toho, čo nazývame klasickou érou zlatého štandardu (1880-1913). Autormi práce sú McCloskey a Zecher  (1985), ktorí vysvetľujú, koľko teórií, ktoré máme o zlatom štandarde, sa v skutočnosti v histórii vôbec neuplatnili.

Napríklad domáce a medzinárodné cenové úrovne sa podľa zlatého štandardu zvyčajne považujú za zladené prostredníctvom takzvaného mechanizmu cenového toku (PSF) - kde je cenový rozdiel medzi tým, za čo sa zlato nakupuje v Anglicku a tým, za čo v Amerike prostredníctvom arbitráže. To znamená, že špekulanti berú zlato z Anglicka, znižujú jeho peňažnú ponuku a cenovú úroveň a využívajú ho v Amerike, čo zvyšuje americkú ponuku peňazí a cenovú úroveň.

Štúdium skutočného toku zlata cez Atlantik naznačuje oveľa nižšie množstvo skutočne dodaného zlata, než by bolo potrebné na to, aby sa niečo také mohlo odohrať. Korelácie boli často zlé. V modeli PSF ekonóma Davida Humea z 18. storočia by mal byť odlev zlata spojený s vysokými cenami a príjmami na pokrytie obchodného deficitu (vyššie ceny sú rovnaké, čo sa týka zvýšenia dovozu pri súčasnom znižovaní vývozu), pretože za rovnaké množstvo zlata by sa dalo nakupovať viac vecí inde. Toky zlata sa pohybujú nepriamo s cenami. Empiricky z toho vychádza, že ceny a príjmy rástli v tandeme so vstupom zlata na daný trh.

McCloskey a Zecher na vysvetlenie tohto javu použili argument dopytu po peniazoch. Keďže príjmy a / alebo ceny rástli, spotrebitelia chceli držať viac peňazí na preventívne alebo transakčné účely. Ak by takéto množstvo peňažných prostriedkov nebolo možné uspokojiť domácimi menovými orgánmi, bolo možné ich doviezť. Vysoké príjmy/ceny zvyšujú dopyt po peniazoch, čo zase priťahuje zlato zo zahraničia.

A do tretice informácie z Cato Institute, ktoré nám poskytujú vyváženú odpoveď na najčastejšie námietky voči zlatému štandardu. Stručný prehľad vedcov  privádzajú k záveru, že hoci zlatý štandard, podobne ako každý menový režim, trpí určitými nedostatkami, nie je to „bláznivá myšlienka“ a mal by byť vážnym kandidátom pre ďalší menový režim.

 

Zdroj : openiazoch.zoznam.sk