Centrálne banky rapídne zvyšujú nákupy zlata

Po rokoch predajov tohto zlatého kovu sa oficiálne zásoby zlata u bánk začali opäť zvyšovať.

V dodržiavaní tradícií a zvykov centrálni bankári vynikajú, obzvlášť keď ide o zlato, ktoré síce už formálne nie je súčasťou monetárneho systému, stále si udržiava obrovský význam pre investorov po celom svete.

Nie je náhodou, že sa tento žltý kov stále považuje za jadro monetárneho systému. Približne 20% zlata, ktoré sa doteraz vyťažilo, je držané v trezoroch centrálnych bánk a vlád, pričom najväčšie zlaté rezervy má americká centrálna banka, a to 8 134 ton zlata.

Je teda dôležitým poznatkom, že centrálne banky sa vracajú ku každoročným nákupom zlata tak, ako to bolo bežné v rokoch 1870 až 1970. Podľa štatistických dát finančného výskumu fóra monetárnych a finančných inštitúcií to tiež naznačuje návrat k významu zlata ako ústredného prvku monetárneho systému po štyroch dekádach cielenej demonetizácie (proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti).

Čisté ročné nákupy zlata centrálnymi bankami v objeme 350 ton za posledných osem rokov sa vrátili k 100-ročnému priemeru siahajúcemu do roku 1970, reflektujúc atraktivitu zlata ako bezpečného aktíva v prostredí neistoty a nízkych až negatívnych úrokových sadzieb.

Dokument „Sedem období zlata“ od organizácie OMFIF detailne zachytáva dlhodobé zmeny v politikách centrálnych bánk v oblasti nákupov a predajov zlata počas siedmich rôznych období za posledné dve storočia, pričom každé trvá v priemere 30 rokov.

Posledné, siedme obdobie „obnovovania“ sa začalo počas finančnej krízy v roku 2008. Za uplynulých osem rokov centrálne banky ako v rozvinutých tak aj v rozvojových krajinách prejavili zvýšený záujem o zlato, čím sa obnovila jeho dôležitosť ako jadra finančných rezerv krajín.

Nákupy zlata centrálnymi bankami prevýšili predaje každý rok od roku 2008, čo malo za následok celkový nárast rezerv o 2 800 ton, alebo 9,4%. Rozvinuté krajiny si svoje rezervy udržiavali, zatiaľ čo rozvíjajúce sa krajiny na čele s Čínou a Ruskom ich zvyšovali.

Je to najdlhšie obdobie nárastu zásob zlata od rokov 1950-1965, kedy centrálne banky a vlády uskutočnili čisté nákupy v objeme viac než 7 000 ton počas obnovy ekonomiky po druhej svetovej vojne.

Udalosti od roku 2008 tak zobrazujú výrazný prechod od šiesteho obdobia „predajov“ v rokoch 1998 – 2008, kedy centrálne banky prevažne v rozvinutých krajinách ako Veľká Británia, Holandsko, či Švajčiarsko, sa zbavovali svojich zlatých zásob. Aktuálne obdobie je tiež v silnom kontraste s piatym obdobím „demonetizácie“, trvajúcim v rokoch 1973 – 1998, kedy ostala úloha zlata zabudnutá po tom, čo bolo oficiálne vyradené z monetárneho systému v rokoch 1971 – 1973.

Transakcie centrálnych bánk so zlatom nikdy priamo nesúviseli ani sa neviazali na vývoj ceny zlata. Počas piateho a šiesteho obdobia, kedy cena zlata v týchto štyroch desaťročiach kolísala, no celkovo rástla, prevažovali u centrálnych bánk skôr predaje než nákupy. V poslednom období od roku 2008 sme mohli pozorovať prudké cenové výkyvy zlata v rozmedzí od 1 000 až cez 1 600 dolárov za uncu, a je to práve prechod centrálnych bánk k zlatu čo je jeden z dôvodov stojacich za opätovným nárastom ceny zlata od roku 2015.

Sedem období zlata začína s prvým obdobím „pred-zlatého štandardu“, ktoré bolo pred zjednotením Nemecka v roku 1871. To odštartovalo celoplošné uvedenie systému, v rámci ktorého nákupy a predaje zlata za fixnú cenu centrálnymi bankami efektívne regulovali svetovú ekonomiku.

Medzinárodné zavedenie zlatého štandardu nastalo v druhom období, začínajúc v roku 1871. Centrálne banky sa stali ochrancami systému fixných cien, a zároveň sa zvyšoval výstup ťaženia zlata v Austrálii, Južnej Afrike a USA. Toto obdobie „zlatého štandardu“ skončilo v roku 1914, kedy vypuknutie prvej svetovej vojny pozastavilo fungovanie medzinárodného zlatého systému.

Tretie obdobie, alebo obdobie „ekonomiky vo vojne“, trvalo od roku 1914 až do roku 1945, sprevádzané opätovným spustením zlatého štandardu, medzivojnovou depresiou, zánikom štandardu v 30. rokoch a druhou svetovou vojnou, čo dalo v monetárnej oblasti do popredia USA.

Štvrtému obdobiu patrí rozmedzie rokov 1945 – 1973, je preň charakteristická Bretton-woodska éra rastúcich zlatých rezerv, kedy európske krajiny a Japonsko hromadili značné povojnové zásoby a centrálne banky vymieňali nadbytky amerických dolárov za zlato od amerického ministerstva financií.

V piatom období trvajúcom v rokoch 1973 – 1998, po tom čo oficiálne zanikla väzba medzi americkým dolárom a zlatom a úpadkom Bretton-woodskeho systému fixných menových kurzov, sa zlaté rezervy znižovali a cena zlata prudko kolísala, čím reagovala na geopolitický vývoj vo svete.

Dokonca aj po dodatočnom nákupe 2 800 ton zlata za posledných osem rokov v siedmom období sú celkové zlaté rezervy vo výške 32 805 ton (údaje z polovice roku 2016) stále o viac než 5 500 ton nižšie než tomu bolo v roku 1965, kedy na vrchole dosiahli až 38 350 ton.

Po vzostupe a páde povojnového obdobia sú celkové zlaté rezervy na úrovniach 50. rokov minulého storočia. Za posledných 70 rokov sa ale udiali zmeny vo forme distribúcie zlata, pričom poklesol význam americkej centrálnej banky ako hlavného držiteľa zlata a naopak, vzrástol význam centrálnych bánk v Európe a nedávno už aj bánk v rozvíjajúcich sa krajinách, čo naznačuje široký rast globálnej ekonomiky.

Zdroj: SafeHaven, WSJ